Liptovská Anna

Auto som odstavil na konci dediny pri drevenej zvonici, z ktorej sa vykľula zrúcanina starého kostolíka z 13. storočia, ktorý v roku 1805 vyhorel. Najprv odbočujeme do poslednej uličky v dedine, mapa však v tomto prípade klame a cesta beznádejne končí pri bráne, za ktorou sa majiteľ prekrikuje so štekajúcimi psami a zrejme po stýkrát niekomu vysvetľuje, že správna trasa vedie až vyššie vo svahu, treba len prejsť kúštik hlbšie do doliny.

Strmými chodníčkami na Jánošíkov stôl

Tentokrát zo správnej zvážnice odbočuje do svahu nenápadný chodníček, kontrolujem pre istotu mapu a vydávame sa po ňom. Po nočnom lejaku je hlinitý povrch trochu šmykľavý. Z pravej strany sa po chvíli pripája ďalší a na moje prekvapenie sa na strome objavuje červená značka. Neviem kde jej trasa začína, ale toto vysvetľuje, prečo je chodník tak dobre vyšliapaný. Treba dodať, že svah je celkom slušná strmina. Pomedzi stromy sa občas objaví výhľad na Liptovskú Maru, výstup je síce namáhavý, ale nesmierne si ho užívam, lebo les vonia po nočnom daždi, zeleň je úchvatná – veď sme na Liptove v polovici júla!

Vytrvalo stúpame, míňame výrazné sutinové pole a nad hlavami sa objavuje poriadny skalný útes. Skúmam peknú stenu, ale nikde nevidím skoby ani nity, možno sa tu naozaj nelezie. Hore sa objavuje kríž a vyhriata skala skutočne pripomína stôl, resp. vytvára veľmi pohodlnú lavicu, priam ideálnu na piknik. Na skale je namaľovaný koniec červenej značky, no nikde tu nie je smerovník. Kým rabujeme zásoby jedla z batohov, prenasleduje ma myšlienka na nenápadný chodníček, ktorý pred odbočením na skalnú terasu pokračoval ďalej do masívu Čerenovej. Jednak ma nenadchýňa predstava zostupu po rovnakej ceste a jednak mám chuť na ďalšiu improvizáciu. V digitálnej mape nachádzam neznačkovaný, ale zreteľný chodník, ktorý vedie úbočím a iba mierne križuje vrstevnice.

Poľovnícky chodník popod Čerenovú a Lomnô

Niekde nad Veľkým Chočom zahrmí, veď podľa predpovede počasia hrozia občasné prehánky a búrky, ale táto nás minie. Vykračujem po nenápadnom chodníčku zo sedla za skalou. Najprv strmo stúpa, takže zapochybujem, ale potom zmení smer doľava a skutočne kopíruje vrstevnicu. Mapa neklamala. Chodník je ako z najtajnejších snov turistu!

Nie je mi úplne jasné ako vznikol, predpokladám, že už v dávnych dobách slúžil poľovníkom či hájnikom. Miestami ho museli upravovať krompáčom a lopatou, inde je zas celkom nenápadný, vytvorený len podrážkami chodcov, zarastený šťavnatou trávou. Vytrvalo stúpa do svahu, ale sklon je väčšinou príjemný a z divočiny priam krochkám blahom.

Niekoľko úsekov vedie priamo nad skalnými stenami, preto si trasa vyžaduje istý krok. Malé deti by som sem asi nevzal, priepasti pod našimi nohami občas priam berú dych. Pískam si, vyspevujem, lebo toto je ideálne miesto na stretnutie maca. Podľa slov šéfa jedného národného parku (odborníka na medvede) sa radi zdržiavajú na poľovníckych chodníkoch, lebo im umožňujú pohyb s minimálnymi stratami energie a nie sú tak vyrušovaní, ako na značených turistických trasách. Stopy v hline sú len jelenie, ale radšej neriskujeme a najmä tam, kde nevidíme za roh, dávame o sebe hlasno vedieť. Občas kontrolujem náš postup v mape a napredujeme slušne. V jednom mieste uvidíme pomedzi stromy poza susedný hrebeň Veľký Choč. Sem-tam je povrch úzkeho chodníka hlina, inokedy ihličie, korene, často tráva a občas štrk. Keď sme pod vrcholom Lomného, stromy sa rozostúpia a hľadíme na rúbanisko, ktoré odhaľuje impozantný amfiteáter záveru Aninej doliny. Mračná sú tesne za hrebeňom, po ktorom vedie zelená značka.

Biblický dážď

Ponáhľame sa rúbaniskom, ale tu je terén najzradnejší. Porast siaha nad kolená a miestami až pod pazuchy a vo vysokej tráve sa skrývajú konáre po ťažbe, kamene a iné nerovnosti. Hľadáme chodník, ktorý sa miestami stráca, ale kúštik ďalej vidím jasnú líniu, ktorá nás dovedie do sedla Rovne medzi Lomným a Heliašom. Doteraz sme išli väčšinou na sever, tu sa mení smer na západ a nebo vyzerá ako v súdny deň. Zotmelo sa a dážď prichádza takmer ako postupujúca stena, zhadzujeme batohy a navliekame na seba nepremokavú výbavu. Podľa očakávania sa spájame so zelenou značkou a za normálnych okolností by sme sa k autu vybrali po nej na Pravnáč, ale v lejaku hľadáme najkratšiu cestu do doliny.

Lesná cesta sa mení na riavu kalnej vody, ale lejak napokon netrvá ani pol hodiny. V najužšom mieste je cesta vysekaná do skaly, cez ktorú sa valia priam katarakty. Z mokrých vecí sa valia kúdoly pary. Fialový medvedí trus na ceste nám ukazuje, že obozretnosť bola na mieste, v jeho jedálnom lístku sú čučoriedky.

Onedlho sa svet opäť kúpe v letnom slnečnom svetle, ako keby bol celý lejak iba snom, zostal po ňom iba voňavý vzduch. Pozerám sa do úbočia Čerenovej a dochádza mi, že naša trasa viedla ponad biele skaly, ktoré sa vypínajú na mnohých miestach strmého svahu. Ešte pred pár hodinami som o existencii úžasného chodníčka úbočím hory nemal ani tušenia, iba nejakou čudnou zhodou okolností sme dostali možnosť zoznámiť sa s neznámym výtvorom v nezabudnuteľnej prírode Liptova. Takýchto skrytých pokladov nenápadných neznačených chodníkov tu bude určite viac, snáď sa na niektorý z nich ešte niekedy vyberieme.(www.hiking.sk)